História obce

Obec Vlčany (do roku 1948 Farkasd) leží v Podunajskej nížine, v blízkosti riek Váhu a Malého Dunaja. Priaznivé prírodné podmienky, najmä prítomnosť rieky a úrodná pôda pomohli k tomu, že okolie dnešnej obce bolo dokázateľne osídlené už pred 11. storočím. Prvá písomná správa o obci, vo forme Forcas sa zachovala v listine z roku 1113, ktorou kráľ Koloman potvrdil majetky Zoborského benediktínskeho opátstva. Ďalšia písomná správa o obci pochádza z roku 1206, kedy kráľ Ondrej II. vo svojej listine opísal hranice dediny Neded a pri tejto príležitosti uviedol ako susednú dedinu Forcas.
Prvé písomné pramene neobsahujú presnejšie údaje o obyvateľoch dediny, s takýmito údajmi sa stretávame až od 14. stroročia. V roku 1316 kráľ Karol Robert vrátil Vlčany Ivankovi, z rodu Szegi, potomkovi niekdajšieho majiteľa, ktorého zavraždili ľudia Matúša Čáka. Majiteľom Vlčian v 15. storočí bol rod Farkas, po vymretí ktorého kráľ Matej v roku 1458 daroval Vlčany Péterovi Nehézovi z Krupej a Péterovi z ,,Bazthe”. Napriek kráľovskému darovaniu menovaní neboli uvedení do majetkov, a preto po novom darovaní majetkový komplex spolu s dedinou Vlčany dostal Péter a György Nehéz. Potomkovia Györgya Nehéza boli majiteľmi obce aj začiatkom 16. storočia . V druhej polovici tohto storočia sa stali majiteľmi obce ich príbuzní, Péter Kéméndy, ktorý bol manželom dcéry Györgya Nehéza menom Potuliána a Ignácz Farkas, ktorý bol manželom Ilony, druhej dcéry Györgya Kéméndyho. V roku 1560 daroval kráľ Ferdinand medzi inými aj majetkový podiel (Krupá, Špačnice, Bohunice, Blatná na Ostrove, Reca, Jatov atď.) Mihályovi Farkasovi, synovi už spomínaného Ignácza Farkasa a dcére Mártona Cselleja. Druhá časť Vlčian zostala majetkom potomkov Pétera Kéméndyho.
Postupom času, od konca 16. storočia majetkové podiely nadobudli členovia rodiny Mérey, spríbuznení s Kéméndyovcami, zálohovaním rodina Spáczay, Mattyus, Mezőszegedy, Hölgy, Fekete, Gyárfás, Dallos, Gellért, Pogrányi. Medzi najvýznamnejších majiteľov patril György Szelepcsényi, ostrihomský arcibiskup. Jeho majetkový podiel v hodnote 4500 rínskych forintov získal Péter Korompay, jágerský biskup, neskôr nitriansky biskup, ktorý tento majetok testamentom zanechal jezuitom, aby mohli podporovať chudobných študentov. Jezuiti majetok v roku 1690 predali Andrásovi Domikovi Kaunitzovi. Táto rodina sa usilovala o zavedenie nových hospodárskych metód do Vlčian. Samotný nadobúdateľ majetku bol významným politikom, cirkevným predstaviteľom. Jeho majetok po ňom spravoval jeho syn Maximilián, ktorého dcéra Karolína sa stala manželkou Lajosa Károlyiho. Rodina Kaunitz mala s Vlčanmi niekoľko problémov, do sporu sa dostala pre nejasné hranice dediny s nitrianskym biskupom ako aj s miestnymi šľachtickými rodinami.
Azda aj pre tieto spory predala majetok v roku 1730 Sándorovi Károlyimu. Okolo majetku však vznikli nezrovnalosti, niektoré jeho časti boli totiž zálohovými majetkami, ktorých pôvodní majitelia vymreli a tak sa mali dostať späť pod kráľovskú korunu. V roku 1732 sa zistilo, že majetkové podiely vo Vlčanoch mali Maximilian Kaunitz v hodnote 6742, Klára Andrási 2040, Miklós Benke 258, rodina Mile 600, Somogyi 300, Polgár 300 a Diák 300 zlatých. Rodina Károlyi po zaplatení 18.708 rínskych forintov v roku 1738 prakticky získala majetok, no darovaciu listinu na celý majetok obdržala až v roku 1798. Napriek tejto skutočnosti Károlyiovci boli skutočnými zemepánmi obce. Už v roku 1740 uzavreli zmluvu s poddanými z Vlčian. Vtedy bolo v dedine 50 poddaných s celou usadlosťou a 65 želiarov. Poddaní a želiari za 1600 rínskych forintov voľne používali regálne práva, v krčme však museli čapovať pivo zo zemepanského pivovaru z Ondrohoviec. Poddaní boli povinní pozbierať seno po 86 koscov a v čase pôstu boli povinní úradníkom panstva do Bratislavy a Palárikova nosiť ryby. Na zemepanskú kuchyňu dávali ročne 300 sliepok, 600 vajec, 50 nových vriec, 1500 snopov trstiny a 2000 snopov raždia. Podľa želania zemepanských úradníkov museli spracovať aj konope. Sporné veci mohli riešiť pred súdnou stolicou obce, ak neboli spokojní, riešili sa tieto na zemepanskom súde. Zmluva uzavretá v roku 1740 zrušila dovtedajšie poddanské povinnosti ohľadne prepravy potravín loďmi a vozmi. Obyvatelia Vlčian platili aj desiatky a to aj z cibule, kapusty a medu. Károlyiovci už v polovici 18. storočia voľne zálohovali svoje majetkové podiely. Po získaní darovacej listiny sa pokúsili získať pevne do svojich rúk hospodárenie. V roku 1790 mali v obci 184 poddaných, 92 želiarov a 26 hofierov. K jednej poddanskej usadlosti patrilo 27 jutár pôdy a pozemok vo veľkosti 1 jutra v intraviláne. Károlyovci sa pokúsili získať všetky majetky, do roku 1806 vyplatili aj zálohované podiely. Domy, ktoré mali slobodníci (inscriptionalisti) však zostali v ich majetku. Zemepánom sa nedarilo ani pri získaní pôvodných klčovísk, ktoré ešte aj v roku 1814 vlastnili miestni obyvatelia. Medzi pôvodné práva obyvateľov totiž patrilo získať takýmto spôsobom voľnú pôdu popri Váhu. Takto získanú pôdu mohol zemepán získať len kúpou.
DSC03024Vlčany boli 20. júna 1794 na podnet zemepána povýšené medzi mestečká. Na žiadosť Józsefa Károlyiho cisár František povolil konanie štyroch výročných trhov a to: vo štvrtok po Sv. Trojici, 18 augusta, 1. októbra a 4. novembra. Ku zmene v termíne konania jarmokov, ktorú podporil József Károlyi, došlo po výstavbe katolíckeho kostola. Prvý jarmok začiatkom 19. storočia sa potom konal na sviatok Sv. Jozefa. Získanie trhových práv prispelo k hospodárskemu rozmachu mestečka. Zaujímavý vývoj môžeme sledovať v 19. storočí. Podľa súpisu z roku 1846 bolo vo Vlčanoch vyše 400 príslušníkov šľachty. Kedže disponovali len symbolickým majetkom a od zemepána najímali pôdu, značne sa zhoršili bezpečnostné pomery v obci. Pre udržanie poriadku vytvorili spoločenstvo, na čele ktorého boli ich volení predstavitelia. Títo v prípade previnenia mohli šľachticov aj súdiť.
Revolučné udalosti na jar 1848 našli ohlas aj vo Vlčanoch. Zrušenie poddanstva sa vysvetľovalo rôzne a pre odpor voči zemepánovi vo Vlčanoch museli poriadok udržiavať jazdecké vojská. Do volieb do prvého revolučného snemu, ktoré sa uskutočnili 24. júna 1848 vo Veči sa zúčastnilo 526 voličov z Vlčian. Podporovali radikálneho kandidáta, ktorý v opakovaných voľbách nezískal mandát. Do revolučného vojska, ktoré sa doplňovalo z Nitrianskej župy 165 mládencami, Vlčany poskytli 10 nováčikov, ktorí narukovali do 16. práporu do Nových Zámkov. Priame boje na území mestečka sa odohrávali v mesiaci jún 1849, kedy jednotky cisárskej armády obsadili Vlčany. Po zrušení poddanstva došlo k významným zmenám v obci. Po dlhotrvajúcom spore s niekdajším zemepánom sa časť pôdy dostala do majetku obyvateľov Vlčian, no významný podiel z chotára naďalej mali Károlyiovci.
Po prvej svetovej vojne, v ktorej zomrelo 198 obyvateľov obce, bola obec pripojená k Československej republike. Jej vojská obsadili okolie Vlčian 7. januára 1919. Prvé samosprávne voľby vo Vlčanoch sa uskutočnili 15. septembra 1923. Volieb z 2912 obyvateľov oprávnených voliť sa zúčastnilo 2614. Víťazom sa stal kresťanstko-socialistický blok, ktorý šiel do volieb spolu s maďarskou maloroľníckou a živnostenskou stranou. Od tohto obdobia na čele obce stáli predstavitelia, ktorí boli príslušníkmi politických strán. Po prvej svetovej vojne, v rámci pozemkovej reformy bola pôda Károlyiovcov rozdelená. Prídel pôdy sprevádzalo niekoľko incidentov. V obci malo veľký význam poľnohospodárstvo, ktoré nadobudlo nové rozmery po regulácii Váhu v druhej polovici 19. storočia. Už oDSC03040d stredoveku bolo v obci významné aj pestovanie zeleniny. Pre hospodársky rozvoj mali aj v 20. storočí priaznivý vplyv jarmoky. V medzivojnovom období sa konali šesť krát, na Karola, Jozefa, na Božie Telo, na Helenu, na Všechsvätých a na Borbálu. Veľké úspechy vo Vlčanoch dosiahlo aj potravinové družstvo. Jeho budova bola rozšírená v rokoch 1924 a 1927. V tomto období pôvodné vodné mlyny v obci boli nahradené umelými. V medzivojnovom období boli Vlčany najväčšou dedinou okresu Šaľa. V roku 1919 tu žilo 5231 obyvateľov. Tohto počtu 97,8% bolo maďarskej 1,9% slovenskej národnosti .V roku 1919 bolo v obci 895 domov, ich počet v roku 1930 dosiahol 1142 domov. V obci bolo sídlo obvodného lekára, a taktiež četníckej stanice.
Priaznivý hospodársky a kultúrny rozvoj Vlčian bol narušený udalosťami druhej svetovej vojny. Počas nej zomrelo 249 obyvateľov. Po vojne ďalším utrpením pre obyvateľov bolo násilné vysťahovanie z obce a deportácia na nútené práce do Čiech. Okrem všeobecných dejín obce Vlčany do roku 1948 sa publikácia zaoberá dejinami katolíckej a reformovanej cirkvi a udáva komplexný pohľad na etnografiu obce.